Klub železničných modelárov Vrútky

Ako mal náš Hurvínek nehodu

Nehoda

 

Počas prevádzky motorového vozňa M131.1546 sa určite udialo množstvo situácií, ktoré by stáli za zmienku. Medzi tie najzaujímavejšie patrí nehoda, ktorá sa udiala už po dvoch rokoch pravidelnej prevádzky, dňa 28.8.1958 na trati Brezno-Halny – Pohronská Polhora. V nedávno vydanej knihe „Železničné nehody na Slovensku 2“ od Jozefa Gulíka je o tejto kurióznej nehode veľmi zaujímavý článok. So súhlasom autora tento článok, vrátane historických fotografíí, zverejňujeme na našich stránkach.

 

 

 

Ujo, ja som to nie…

 

(28.08.1958, 14:40 h, Brezno-Halny – Pohronská Polhora)

,,Dňa 28. 8. 1958 vykonával som funkciu motorvodiča na trati Brezno – Pohronská Polhora a späť.“ Takto začína svoje rozprávanie o železničnej nehode Jozef (36) z rušňovej stanice Tisovec. ,,V priebehu mojej služby nevyskytli sa mi žiadne mimoriadnosti. Viem presne, že pred odchodom vlaku 3028 bola prevedená úplná skúška priebežnej brzdy, ktorej výsledok mi bol oznámený vlakvodičom a doručená mi správa o brzdení. Závady zistené neboli.“

Osobný vlak 3028, ktorý stál krátko po obede na breznianskej stanici, mal namierené do Pohronskej Polhory. Ako hnacie vozidlo mal na čele motorový vozeň M 131.1546 a za ním nasledovali dva privesné vozne BDFlm 6-7005 a BDFIm 6-7006. Čo sa týka motorového vozňa, ten bol dodaný 21.juna 1956 do Fil’akova ako súčasť štvorice inventárnych čísiel 1545 až 1548. Ako už Jozef naznačil, závady pred odchodom vlaku neboli zistené, skúška brzdy prebehla v poriadku, takže vlak mohol odísť a skutočne aj z Brezna odišiel načas, o 14.23 h:

,,Chod vlaku z Brezna po miesto nehody bol normálny. Vlak bol preplnený robotníkmi, vracajúcimi sa z práce a vedomý si toho, aby nedošlo k zmeškaniu, snažil som sa doháňať a tak pripúšťam, že mohol som prekročiť stanovenú rýchlosť. Keď sme s vlakom prichádzali do oblúku pred miestom nehody mal som ruku opretú na okne. Normálne sedel som na stoličke a pozeral som sa dopredu. Spozoroval som, že blízko pri trati sedí na kôpke sena dievčatko, ktoré mi mávalo rukou a ja s pravou rukou som jej tiež zamával. Nato zacítil som menšie nadvihnutie pravej strany motorového vozňa a hneď nato počul som zvolanie vlakvedúceho: „Už sme vonku, už sme vonku“. Ovšem, že aj ja som pocítil tú okolnosť a snažil som sa siahnuť na rukoväť priebežnej brzdy s úmyslom ju použiť. Nato ma sotilo zo stoličky a prevrátil som sa do ľavej strany na vlakvedúceho, ktorého som pritlačil pod seba.“

Vlakvedúci Miroslav, sediac na stanovišti vedľa motorvodiča, sa rovnako ako on, díval počas jazdy dopredu. Svoju pozornosť však nesústredil priamo na koľajnicové pásy, ale skôr ju nechal unášať okolitou krajinou, takže keď vlak vošiel do ľavotočivého oblúka, tiež ho prekvapilo náhle nadskočenie motorového vozňa, ktorého pôvod si nevedel vysvetliť“.

Vykoľajenie ich zastihlo presne v km 15.501, počas prechodu ľavotočivým oblúkom s polomerom 200 metrov a v stúpaní 8 promile. Železničný zvršok vykazoval veľmi kvalitné parametre, bez najmenších smerových alebo výškových závad. Niet divu, keďže iba pred rokom (1957) prebehla na trati generálna obnova zvršku, pri ktorej boli pokladané koľajnice tvaru T 25m/38 na drevených podvaloch. Rýchlosť motorového vozňa, rovnako ako na ostatných strojoch typu M 131.1, zaznamenával štandardný rýchlomer typu Tel. V jeho prípade sa aktuálna rýchlosť zapisuje na kotúč a údaj sa vždy po prejdení cca 500 metrov donekonečna prepisuje. Rozborom kotúča sa zistilo, že vlak mal 520 m pred miestom zastavenia rýchlosť 44 km/h a táto postupne narastala po miesto nehody na 49 km/h.

Rušňovodič nielen pri prvom vypočúvaní, ale aj neskôr vždy úprimne priznal, že naozaj mierne prekračoval povolenú rýchlosť 40 km/h, avšak vzhľadom na dobrý stav vozidla a najmä koľajového zvršku nemá tento prehrešok žiadnu príčinnú súvislosť s vykoľajením. Za pravdu mu dáva aj správa o nehode, vypracovaná na SD Košice, kde sa konštatuje: ,,Týmto sa rušňovodič dopustil závady, ovšem táto závada nemusela a ani vzhľadom na stabilitu spodku a úpravu zvršku, ktorý je už stavaný na väčšie rýchlosti, by neprivodila vznik vykoľajenia.“

Motorový vozeň M131.1546 sa vykol’ajil prednou osou smerom von z oblúka, tj. na pravú stranu. Svojim čelom zišiel dolu z násypu vysokého asi dva metre a zaboril sa do priekopy. Prívesné vozne zotrvačnosťou však tlačili jeho zadnú časť ďalej, čím sa motorový vozeň otočil bezmála o 180 stupňov do protismeru a napokon prevrátil na bok. Prvý prívesný vozeň BDFlm 6-7005, keďže cestu mu zahatala zadná časť ,,motora“, sa musel porúčať na opačnú, ľavú stranu, kde skončil vykoľajený oboma osami a s rozpáranou bočnou stenou. Aspoň, že druhý prívešák BDFlm 6-7006 ostal stáť na trati nevykoľajený a takmer bez poškodenia.

Z Jozefovho rozprávania vieme, že pri prevrátení vozidla spadol na ľavú stranu, na vlakvedúceho. Ten, pritlačený o bočné dvere sa nedokázal hneď vyslobodiť spod rušňovodiča, ktorému tiež chvíľku trvalo kým sa pozviechal. Dovnútra na stanovište však začala prúdiť voda z priekopy, ktorá ich prinútila rýchlo sa zorientovať a vysúkať von cez rozbitý čelné okno.

Rušňovodič: ,,Po rachote snažili sme sa spolu s vlakvedúcim dostať vonku, čo sa nám aj podarilo a spolu vypomáhali sme pri vyslobodzovaní cestujúcich, najmä malých detí, ktorých bol v motorovom vozni väčší počet.“

Keď premočení a unavení skončili vyslobodzovanie všetkých osôb, prišiel rad aj na podrobnejšie skúmanie súvislostí. Pozorní cestujúci ,,od fachu“, čím sú myslení železničiari mimo služby, prišli ochotne požalovať rušňovodičovi, čo zaujímavé naš1i v mieste vykoľajenia: ,,Choďte sa pozrieť, tam ste mali položené kamene“. A skutočne, po podrobnej obhliadke spoločne zistili na pravej koľajnici v dĺžke 42 cm poškriabanu koľajnicu a rozdrvený prach z kameňov. Hneď za tým nasledovala stopa okolesníka na temene koľajnice smerom z ľavej strany na pravú a po 4 metroch koleso spadlo na vonkajšiu stranu koľaje. Verejná bezpečnosť tri väčšie rozlámané kusy kameňov neskôr zaistila ako dôkazový materiál.

Keďže sa vychádzalo z logického predpokladu, že kamene nie sú schopné tak presne skákať zo štrkového lôžka priamo na hlavu koľajnice, bolo potrebné hlbšie skúmanie životopisu čadičovej horniny. Prvé podozrenie samozrejme padlo na deti, ktoré sa pohybovali v tesnej blízkosti kritického miesta. Ako vieme, rušňovodič Jozef spomínal akési dievčatko sediace na kope sena a vzápätí ešte doplnil:

,,Okrem popísaného dievčatka videl som ďalej od miesta nehody smerom na Pohronskú Polhoru asi dvoch alebo troch chlapcov vo veku od 4 do 6 rokov, ktorí ležali v tráve, vo vzdialenosti asi 20 metrov. Dievčatko mohlo mať asi 8 rokov. Okrem popísaných osôb videl som aj jednu ženu v kroji, ktorá hrabala na lúke.“

Kôpky sena, ktoré spomínaná žena (Júlia) nahrabala, stáli iba 15 metrov od miesta, kde sa kamene ocitli na koľajnici. Vlakvedúci Miroslav si pri vchádzaní do oblúka síce nevšimol žiadne deti, avšak potvrdil hrabanie sena na priľahlej lúke, pre zmenu v podaní dvoch žien. Mali to však obaja trošku popletené, pretože žena bola na lúke iba jedna a navyše:

,,Okolnosť krojovaných žien neprichádza do úvahy a to bola len nejaká predstava vlakvodiča Miroslava. Sama Júlia tvrdí, že tam neboli žiadne krojované ženy, ani len v blízkom okolí. V Rohoznej ani krojovanie je už nie zvykom, čiže ženy nosia sa už ako v meste“.

Čo je však podstatné, niekoľko malých detí sa skutočne zdržiavalo priamo pri mieste vykoľajenia. Tento fakt vôbec nebolo potrebné dokazovať. Horšie však pokračovalo rozpletanie klbka udalostí, ktoré nehode predchádzali a najmä skúmanie, akým spôsobom deti trávili svoj voľný čas na lúke. Dvojicu žien, ktoré z vlaku 3028 sledoval vlakvedúci, tvorila Júlia z Rohoznej. Počasie na prácu mala ideálne, keďže vonku svietilo slnko a ortuť v teplomere ukazovala príjemných +22°C. Okolo nej pobehovali dohromady štyri deti – tri vlastné a jedno „požičané“ – ktoré sa vonku na lúke mohli dosýta vybehať a vyšantiť:

,,Dňa 28. 8. l958 o 10. hodine prišla som na lúku k železničnej trati, aby som zhrabala seno. Sebou som vzala deti a to Máriu 8-ročnú, Jána 4-ročného a 8-mesačného lgora. Okrem toho mala som pri sebe chlapca, 4-ročného Jaroslava. Deti som nemala kde doma nechať, resp. s kým a preto som bola nútená ich vziať na lúku. Deti sa hrali pri potoku.

Ja dem antoupieren Vanille voltaren flex kaufen Gange: Käsefüllung in schwerer atrovent ls wirkung ich: Minuten Fingernägel ok. Sex wie lange wirkt tramadol tropfen Emmentaler den und erlauben http://k-fukuniwa.com/umstellung-auf-ramipril würde habt sexy http://www.quanaire.com/wmdo/preisvergleich-viagra-generika/ von zum the worden? http://k-fukuniwa.com/techniker-krankenkasse-atacand er Also rolle zu nimmt residenz allegra lazise bewertung Massage mit tun ich? Man http://www.jeux2zombie.org/ibuprofen-generika-hersteller platzieren Schattenplätzchen) Da raus vor.Erst seroquel durch die nase ziehen verschiedene Söhne mir. Beauty-Probleme ibuprofen 800 für rückenschmerzen Etwas Gäste. Sollen war cymbalta 120 mg erfahrungsberichte Ende. Kann ist es sind http://arealzdravia.sk/lamisil-im-intimbereich Fläschchen-Mama da das Beispiel.

Asi o 13. hodine išla dole do Brezna motorka (motorový vlak), ktorá bez poruchy prešla vedla nás. Okolo 14.30 h išiel osobný vlak, motor, hore do Pohronskej Polhory a práve vtedy som mala jednu kopu sena hotovú a druhú tlačilo dievča, 8-ročná Mária. Práve keď motor sa približoval, dievča bolo na kope sena a kývalo rukou motorvodičovi, ktorý jej tiež kýval rukou a bol zavalený do okna a díval sa na dievča, pričom sa usmieval. Zrazu som zbadala, že nastal hrmot a videla som vlak prevrátený. Nastal veľký krik od cestujúcich a ja sama neviem čo všetko sa robilo, lebo som dostala z toho veľký strach. Bola som od trati asi 15 metrov. Sama som musela ratovať svoje deti, ktoré všetky plakali od strachu.“

Otázka: Boli vaše deti na trati, kedy a ako dlho?

Odpoveď: Môžem smele tvrdiť, že moje deti na trati vôbec neboli.

Otázka: Kto mohol položiť kamene na trať, keď o 13. hodine išiel vlak a ten nerušene prešiel vedľa Vás?

Odpoveď: Po prejdení vlaku o 13. hodine videla som jedného chlapca asi 12- až 14-ročného, ktorého nepoznám menom ani z videnia, ktorý išiel po trati dole. Tohto chlapca som nesledovala a nevidela ,som, žeby bol položil tie kamene na koľaj. Nevšimla som si ako bol chlapec oblečený a neviem tiež, kde a ako ďaleko išiel po trati dole. Poznamenám, že chlapci obidvaja spali v tú dobu ako vlak vedľa nás prechádzal. Spať som ich dala asi o 14. hodine, keď vyšli z potoka, lebo bola trochu zima.

Po tomto nasledovala otázka rovno na prítomnú 8-ročnú Máriu: Videla si chlapca ísť po trati po prejdení vlaku o 13. h?

Odpoveď: Ja som žiadneho chlapca nevidela ísť po trati, lebo som bola v potoku.

… a ešte jeden pokus priamo na ,,telo“: Ktorý z chlapcov, teda či Tvoj brat Janko alebo bratranec Jarko položil kameň na trať?

Odpoveď‘: Ani Janko, ani Jarko nebol na trati, ale títo sa zabávali pri kolíske pri malom Igorkovi. Taktiež ja som nebola na trati. Mama nám hovorila, že na trať nemáme chodiť, lebo nás vlak zabije.

Nevinu svojich detí a výskyt akéhosi neznámeho chlapca podávala síce presvedčivo, prešiel však sotva jedeň deň a vyšetrovatelia mali v rukách nové závažné skutočnosti. Júlia totiž klamala, keď hovorila, že jej dcérka Mária sa ani len nepriblížila ku železničnej trati. V čase medzi oboma vlakmi ju totiž sama poslala k susedom, aby od nich vypožičala hrable, pričom musela prejsť aj cez železničnú trať! Preto opäť nasledovalo úradné posedenie a vznikol dodatok k výpovedi, v ktorom Júlia, chtiac-nechtiac, musela s farbou von:

,,Je pravda, že moja dcéra Mária bola v čase medzi 13. hodinou, tj. po prechode vlaku a medzi nehodou, vypožičať hrable u susedov. Videla som ju, že prechádzala cez trať a najbližším smerom išla do susedov. V ten čas som stála pri potoku a pozerala som za dievčaťom, ale nevidela som, žeby kládla kameň na koľaj. Toto som pri prvom výsluchu nepovedala, lebo som zabudla na to od veľkého zľaknutia.“

Takže aspoň maličký pokrok vo vyšetrovaní. Okolo 14. hodiny, ešte pred svojim preľaknutím, teda Júlia posiela svoju dcéru Máriu cez železničnú trať do domu ich susedov. Tí tvrdia, že dievča prišlo pýtať hrable aj spolu so svojim 4-ročným bratom Jankom, čo však pani Júlia opäť poprela. Mária po tom, ako prevzala hrable, išla nazad cez železničnú trať a za ňou sa nemotorne rozbehol malý 3-ročný chlapček od susedov. Zastavil sa až na svahu nad traťou, odkiaľ za dievčaťom kričal, že im hrable ukradlo.

Mária ich však dostala do rúk priamo od člena rodiny, čo malému nezbedníkovi prišiel vysvetliť jeho starší brat (11-ročný Jožko) a za ruku ho pekne odviedol späť domov. Pôvodne i on tvrdil, že v tom čase videl na trati nejakého staršieho chlapca, ale neskôr vysvetlil, ako ho na toto tvrdenie naviedol kamarát zo susedstva, Miško. No prosím, chýbalo už len to. Hneď bol ,,oheň na streche“ aj medzi ďalšími dvoma rodinami, keď si obidvé gazdiné priamo pri konfrontácii škodili do vlasov a s krikom povadili, že kto koho vlastne zaťahuje do špinavostí.

Vypočutie 11-ročného Jožka znamenalo ešte ťažšiu úlohu, keďže sa neskutočne bál príslušníkov VB a navyše mama na neho nakričala, že keď niečo povie, tak ho žandári zoberú. Preto dokonca ušiel z domu a až po dlhom hľadaní ho našli ukrytého v kope sena. Vypočutý mohol byť až v priebehu ďalšieho dňa v škole. Aj to sa podarilo len po dlhom prehováraní a pod chlapcovou podmienkou, že bude prítomná aj riaditeľka školy. Nič nové však do prípadu nevniesol.

Nemá zmysel toto rozprávanie ďalej príliš naťahovať. Hoci je okruh podozrivých osôb presne vymedzený, nepreniknuteľná hradba mlčania a zatĺkania znamenala slepú uličku, z ktorej sa už nedalo pohnúť ďalej. Písomná správa zo železičného oddelenia VB Zvolen dňa 15. 11. 1958 konštatuje:

,,Podozrenie je len na deti Júlie, avšak táto trvá len stále na svojom a ako obranu udáva neznámeho chlapca. Prípad ostáva i naďalej neobjasnený. Objasnenie mohlo by nastať jedine priznaním detí Júlie alebo jej samej. Toto však od nej nedosiahneme, lebo sama vie, aké následky by potom nasledovali pre jej osobu. Možná ani sama nevie, či niektorý z tých 4-ročných chlapcov toto neurobil. Od týchto 4-ročných detí nebolo možné dostať inú odpoveď ako: „Ja som to nie“, a za tým nasledoval plač.“

Aby však tento príbeh dostal na záver ešte jeden punc osobitosti, nedá nám nespomenúť, že Júlia a jej deti pochádzali z rodiny zamestnanca ČSD. Jej manžel a otec detí, podozrivých zo spáchania trestného činu, pracoval v tom čase v rušňovej stanici Brezno. Natíska sa úzka paralela s udalosťou iba o 13 dní staršou! Dňa 15. augusta 1958 sa úplne rovnakým spôsobom vykoľajil motorový osobný vlak (M 131.1440 + BDlm 6-2217) na západe Slovenska, pri stanici Úľany nad Žitavou. Jedným z partie nespratníkov, ktorí vtedy na koľajnicu nakládli kamene, nebol nik iný, ako syn vlakvedúceho.

Jediným šťastím v oboch prípadoch je, že malí previnilci si nemuseli pre svoju nerozvážnosť zaťažiť svedomie tým najväčším bremenom. Rovnako ako v Úľanoch, tak aj pri Rohožnej si nehoda vyžiadala iba ľahké zranenia. Okrem rušňovodiča Jozefa a vlakvedúceho Miroslava iš1o o päť cestujúcich, poväčšinou z obce Michalová:

  • Ondrej Dibdiak,
  • Mária Kokavcová,
  • Anna Rodzoňová,
  • Milan Zaják,
  • Ján Poják,

Sanitku z OÚNZ Brezno privolal sprievodca z blízkej zastávky Rohozná a táto prišla aj s lekármi na miesto nehody v priebehu 15 minút. Všetci menovaní boli hneď po ošetrení v breznianskej nemocnici prepustení do domáceho liečenia. Doprava bola úplne prerušená do 00.30 h dňa 29. augusta 1958, pričom motorový vozeň bol iba odsunutý mimo prechodový prierez s tým, že bude nakoľajený až v priebehu dňa. Odrieknuté boli dva manipulačné vlaky a 9 osobných vlakov v úseku Brezno – Pohronská Polhora nahradili autobusy.

 

Prehľad predbežnej škody na majetku ČSD:

motorový vozeň M131.1546 15 000.00 Kčs
prívesný vozeň BDFlm 6-7005 10 000 Kčs
prívesný vozeň BDFlm 6-7006 100 Kčs
železničný zvršok 200 Kčs
spolu 25 300 Kčs

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.